• menšia hrúbka (najčastejšie 1,2 až 2,0 mm),
• nižšia hmotnosť (1,5 až 3,0 kg.m^-2),
• použitie len v jednej vrstve,
• väčšia prieťažnosť,
• spojovanie bez použitia plameňa,
• voľné ukladanie s mechanickým kotvením alebo priťažením stabilizačnou vrstvou,
• možnosť použitia pre ľubovoľné sklony strechy,
• odolnosť proti UV žiareniu,
• nenáročná údržba,
• veľmi dobré difúzne vlastnosti,
• použitie fólií v strešných systémoch.

Aby bola zabezpečená objektivita hodnotenia je potrebné uviesť, že niektoré najnovšie modifikované asfaltované pásy sa môžu použiť vo funkcii hydroizolačnej vrstvy v jednej vrstve aj s mechanickým kotvením alebo voľným položením a stabilizovaním, napríklad, vrstvou kameniva. Väčšina asfaltovaných pásov má hrubozrnný posyp, a preto tieto pásy rovnako ako fólie dlhodobo odolávajú UV žiareniu. Vzájomné spojovanie týchto pásov je možné podobne ako u fólií bez použitia plameňa (samolepiace úpravy a použitie horúcovzdušných agregátov). Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku rýchleho vývoja asfaltované pásy svojimi vlastnostiami sa vyrovnali fóliám.

Medzi nevýhody fólií v porovnaní s asfaltovanými pásmi sa zaraďuje:

• väčšia náchylnosť na poškodenie,
• plošné zmeny – zmrašťovanie (1% a viac),
• chemická neznášanlivosť fólií (na báze PVC) s asfaltmi, penovým polystyrénom,
• nevyhnutná technologická disciplína zhotovenia hydroizolácie.

Vo všeobecnosti asfaltované pásy, ktoré sa vyrábajú ako prefabrikáty, sa skladajú z:

• vrchnej povrchovej úpravy – hydrofobizovanej úpravy minerálnym alebo keramickým posypom, profilovanou kovovou fóliou, hladkou kovovou fóliou a pod.,
• vrchnej asfaltovej vrstvy, ktorá má vodotesnú funkciu a chráni výstužnú vložku (je zložená z asfaltu, plniva, modifikátora a ďalších zložiek upravujúcich vlastnosti pásu),
• výstužnej vložky, ktorá zabezpečuje pevnostné a elastické vlastnosti pásu,
• primárnej asfaltovej vrstvy, ktorá penetruje vystužnú vložku a zabezpečuje súdržnosť vrchnej vrstvy, výstužnej vložky a spodnej asfaltovej vrstvy,
• spodnej asfaltovej vrstvy s hydroizolačnou funkciou podobného zloženia ako u vrchnej asfaltovej vrstvy
• spodnej povrchovej úpravy, ktorá zaisťuje, že sa hydroizolačný pás počas skladovania nezlepí a zároveň reguluje silu natavovania (jemný minerálny posyp, fólia kompaktná alebo makroperforovaná).

Okrem toho kvalitný asfaltovaný pás by mal mať úpravu pozdĺžnych a priečnych okrajov, ktoré umožňujú vzájomné vodotesné spojenie pásov na streche do celku. Každý asfaltovaný pás mal by mať svoju technickú dokumentáciu, identifikačný pruh a mal by byť certitikovaný.

Monolitické hydroizolačné vrstvy odporúčame používať predovšetkým vo funkcii ochranných vrstiev pri sanácii starých ešte fungujúcich povlakových hydroizolačných vrstiev. Pri riešení vážnych hydroizolačných problémov (havarijných stavov) sa v praxi vyskytujú vedľa úspešných aplikácií aj neúspešné s množstvom chýb a niekedy až deštrukcií náterov už po prvom roku užívania, a preto ich použitie je potrebné odborne prehodnotiť.

Monolitické hydroizolačné vrstvy sa zhotovujú:

• z asfaltových suspenzií, emulzií,
• z rozpúšťadlových tmelov,
• zo stierkových hmôt na báze plastov alebo živíc.

Hlavnými príčinami neúspechu týchto technológií bývajú:

• Nesprávne zloženie náterovej hmoty, ktorá sa skladá zo spojiva, plnív, pigmentov a celého radu modifikačných prísad, ktoré nedoplňujú a často nepriaznivo upravujú vlastnosti výrobku.
• Nevhodná aplikácia náterov na plochých strechách, na ktorých sa vyskytuje celý rad chýb konštrukčného charakteru ako aj chýb nedodržaním technologickej disciplíny pri výstavbe alebo nedostatočnou údržbou. Preto pred každou aplikáciou náterovej technológie sa musí urobiť odborné posúdenie stavu strešného plášťa a kvalifikovaný odborný návrh spôsobu opravy. Realizačné firmy v snahe získať zákazku a vyhovieť investorovi, ktorý nemá často prostriedky na celkovú rekonštrukciu strechy, realizuje nátery na znehodnotenú hydroizolačnú vrstvu, ktorá sa touto technológiou už nedá opraviť.
• Nedodržanie technologických zásad. Nátery striech sa nanášajú na nedostatočne očistený podklad, nebýva dodržaný výrobcom predpísaný počet náterov a predpísaná spotreba materiálu.
• Nátery sa zhotovujú aj za nepriaznivých klimatických podmienok, pričom sa nerešpektujú odporúčania výrobcov strešných hmôt na minimálny sklon strešných rovín.

História povlakových hydroizolácií siaha až do obdobia Babylonskej ríše, starovekého Grécka a Ríma (3400 až 200 rokov p.n.l.). Jedným z prvých hydroizolačných materiálov bola pemza z dna Červeného mora. Je známe použitie včelieho vosku a neskôr aj prírodných asfaltov. V tom čase sa najčastejšie hydroizolačná vrstva na strechách zhotovovala z ílu s prísadami a výstužou z prútia. Väčší zlom v tejto oblasti nastal až roku 1680, kedy bol objavený kameňouholný deht, pričom až od roku 1828 sa medzi nátery dehtu vkladajú papierové lepenky.

V 20. rokoch minulého storočia sa vo väčšom rozsahu deht nahradzuje oxidovaným asfaltom, pričom sa na hydroizolácie používali súčasne obidva materiály (výroba dehtu u nás bola definitívne ukončená až roku 1969).

Prvé ťažké asfaltované pásy sa v stavebníctve uplatňujú začiatkom 50. rokov. V tomto období sa okrem výrobkov na báze asfaltov začali vyrábať prvé hydroizolačné fólie z umelých hmôt (prvá fólia na báze PVC bola vyrobená v Nemecku roku 1951). Napriek tomu, že história fólií má len niekoľko desiatok rokov, približne 1/4 striech v Európe je pokrytá fóliovými hydroizolačnými vrstvami.

Vykonané prieskumy stavieb so zameraním na poruchy stavebných konštrukcií v zahraničí aj u nás poukazujú na vyššie percento porúch plochých striech. V súčasnosti je okolo 90% obytných a občianskych stavieb s plochými strechami, ktoré sú v predhavarijnom alebo už v havarijnom stave následkom chýb a nedostatkov hydroizolačnej a tepelnoizolačnej vrstvy často krátko po odovzdaní stavby do užívania. Neschopnosť strechy plniť svoje funkcie vyplýva z použitia nevhodného druhu materiálu, následkom nekvalitného zhotovenia, z nedostatočnej údržby a často uplynutím životnosti zabudovaných materiálov.

Sanácia plochej strechy sa v minulosti veľmi často realizovala bez náležitého prieskumu, vyhodnotenia skutočného technického stavu, hydroizolačnej a tepelnoizolačnej spôsobilosti a odborného návrhu jednoduchým vrstvením nových hydroizolačných pásov bez ohľadu na kvalitu a vhodnosť použitia. Pritom hrúbka hydroizolačnej vrstvy narastá, ale “opravená” hydroizolačná vrstva neplní svoju vodotesnú funkciu.

Materiály pre hydroizolačnú vrstvu plochých striech

V súčasnej dobe existuje veľké množstvo materiálov a technológií, ktoré sa uplatňujú pri návrhu a realizácii hydroizolačnej vrstvy novej strechy ako aj pri údržbe a sanácii nespoľahlivej starej strechy. Podľa toho rozlišujeme:

• monolitické hydroizolačné vrstvy (zhotovované tzv. náterovými technológiami),
• hydroizolačné vrstvy na báze asfaltovaných pásov,
• fóliové hydroizolačné vrstvy.